Hradný špeciál 2

V druhej časti série článkov s názvom Hradný špeciál (1. časť si môžete prečítať TU) sa budeme venovať „najstrašidelnejšiemu miestu Slovenska“! Nie je to síce ani hrad, ani zámok, ale opustený kláštor na juhu Slovenska. Reč bude o kláštore Pavlínov Máriacsalád v katastri obce Veľké Lovce.

Prvá zmienka o mieste s názvom Mariánska Čeľaď (Máriacsalád) pochádza z roku 1210, kedy tu stála kaplnka a v roku 1330 kamenný kostol. No už z roku 1075 pochádza záznam v Darovacej listine kráľa Gejzu I., ktorý osadu stojacu na tomto mieste daruje benediktínom z Hronského Beňadiku.

V roku 1512 darovali Žigmund z Levíc a jeho svokor František Haraszty pozemky pavlínom v Lóte, v Belegu a Hronskej Mikule. Založenie kláštora potvrdil kráľ Ľudovít II. v roku 1517. V listine sa nachádza Mariánska Čeľaď pod menom Zala(t). Prídavné meno Mariánska je z neskoršieho pôvodu a pochádza z doby, keď už bol chrám a kláštor zasvätený cti Panny Márie.

Pavlíni bývali v tomto kláštore asi 268 rokov. Najlepšie sa mali v 15. a čiastočne aj 16. storočí. Získavali rôzne privilégiá, panovníci im odpustili dane, dôchodky dostávali z kráľovských majetkov. Neskôr vlastnili a obhospodarovali okolo štyritisíc hektárov pôdy. Mali aj svoj vlastný erb.

Pri kláštore vyrástla osada s názvom Belek (dnes súčasť Podhájskej), v ktorej žili ľudia, čo pracovali v kláštore. Počas nebezpečenstva slúžil kláštor ako ochrana pre ľudí a v čase mieru ako svätyňa. Iné zdroje hovoria, že okolie aj s osadou, dnes už zaniknutou, obklopovali husté lesy plné zbojníkov. Ľudia v historkách spomínajú najmä zbojníka Klokoča. Priekopa, v ktorej údajne jeho banda bývala, sa dodnes volá Klokočov.

Ďalšie legendy vravia, že miestni týchto bielych mníchov, ako pavlínov nazývali pre ich rehoľný odev s kapucňou, vraj nemali veľmi radi. Boli to väčšinou šľachtickí synovia, a tak sa vraj aj správali. Hovorievalo sa, že v kláštore zmizlo veľa mladých žien, že ich znásilňovali a predstavený rehole si vraj vymáhal právo prvej noci.

Druhá verzia o zmiznutých dievčatách hovorí, že to bolo dielo spomínaných zbojníkov, ktorí sa mali prezliekať do mníšskych habitov, aby podozrenie padlo na pavlínov.

Nemôžeme vedieť ktorá teória je pravdivá, veľa ľudí sa prikláňa k tej prvej, no pravdu sa už asi nedozvieme. No napriek tomu bol kláštor pre okolie centrom kultúry a vzdelanosti.

Pavlínom nastali zlé časy v 16. storočí po vpáde Turkov, ktorí kláštor na niekoľko rokov obsadili. Neskôr kláštor zdevastovali Rákócziho vojská. Mnísi sa presídlili do Lefantoviec. Majetok však pustol a tak ho prenajali. Až v roku 1711 sa mnísi vrátili.

Kláštor od roku 1749 začali budovať nanovo, v barokovom slohu so skvostnou výzdobou. Patril k nemu veľký dvojvežový kostol, termálne kúpele a botanická záhrada s teplomilnými rastlinami. Bol známym pútnickým miestom.

Základný kameň do steny kostola položil 12. augusta 1749 veľkovaradínsky biskup Mons. Pavol Forgáč z Jelenca. Vysvätený však bol až v roku 1778.

Význam kláštora Mariánska Čeľaď dokazuje aj usporadúvanie pavlínskych kapitúl (kapitula je zhromaždenie predstavených všetkých kláštorov rádu.) Posledná provinčná kapitula rehole pavlínov v Uhorsku sa na Mariánskej Čeľadi konala 29.mája 1785.

Zdarnému rozvoju kláštora zasadil smrteľnú ranu dekrét cisára Jozefa II., ktorým zrušil dňa 7.februára 1786 rehoľu pavlínov v Uhorsku. Kláštor v Máriacsaláde mal vtedy knižnicu s 1184 zväzkami, ktorých hodnota bola odhadnutá podľa vtedajšej meny na 398 zlatých.

Archív kláštora bol po zrušení rádu pavlínov zakopaný v tzv. Klokočovom jarku (v lese smerom na dedinu). Tam bol v 19. storočí nájdený a uložený v archívoch vo Viedni.

Hlavný oltár kostola bol prevezený do Čaky, zvony do Tešedíkova. Pavlíni sa do kláštora už nikdy nevrátili.

Legenda hovorí, že ušli podzemnými chodbami, ale pravda je taká, že mohli ešte pár mesiacov ostať a potom sa zamestnali ako učitelia v rôznych školách alebo dostali od štátu výsluhový dôchodok.

V čase zrušenia rádu ich bolo v kláštore iba sedem. Dvaja z nich sa stali kňazmi v novopostavenom kostole v Lóte, dnešných Veľkých Lovciach.

Kláštorné budovy potom slúžili na rôzne účely. Napríklad v roku 1809 slúžil kláštorný komplex ako poľný lazaret. V roku 1863 kláštor po zásahu bleskom nešťastne vyhorel a už ho nikdy neobnovili do pôvodnej slávy.

Vchod do kostola bol po požiari zakrytý len doskami. Bol tam sklad obilia aj sušiareň tabaku. Z tehál kláštora postavili súčasné dva kostoly vo Veľkých Lovciach. Dvojvežový kostol bol podobný tomu v Marianke.

Počas 2. svetovej vojny bol poškodený tak, že úplne zanikol. Materiál miestni použili na opravu svojich vojnou zničených domov. Po roku 1948 mali kláštorný komplex v správe štátne lesy, následne štátne majetky. Boli tam kancelárie, byty, obchod, jedáleň, kuchyňa, ale aj základná škola, keďže v okolí bola bytovka aj domy.

Štátny majetok hlavnú i vedľajšie budovy využíval dosť nešetrným spôsobom. Časti kláštora zdevastovali, keď ho používali ako sklad obilia, ako ovčinec i ako jednotriedku pre 1.-4- ročník.

V jedálni vysekali strop s freskami, aby sa doň zmestil stroj na mletie žita pre dobytok. Niektoré priestory boli využívané ako kancelárske, iné na ustajnenie dobytka. Podľa spomienok miestnych, termálny prameň vytekal v areáli kláštora ešte určite okolo roku 1960.

Prameň vyschol s najväčšou pravdepodobnosťou v súvislosti s výstavbou termálneho kúpaliska v neďalekej Podhájskej. Jednotriedka bola zrušená v roku 1967, čo sa stalo podnetom na odsťahovanie pre rodiny so školopovinnými deťmi a postupne sa zlikvidovala i živočíšna výroba, kde títo ľudia pracovali. V roku 1973 odišla odtiaľ posledná obyvateľka kláštora.

V roku 1970 bol kláštor vyhlásený za historickú pamiatku. Jeho správu prevzali pamiatkári a budova slúžila ako depozitár Okresného múzea v Nových Zámkoch.
V roku 1972 sa podarilo získať finančné prostriedky a bola kompletne vymenená strecha – rezivo i krytina, aby sa zabránilo poškodzovaniu muriva a stien interiéru. Budova bola uzatvorená, bola tam zabezpečená trvalá strážna služba.

V rokoch 1972-1977 sa každoročne v letných mesiacoch konal na Mariánskej Čeľadi „Festival mládežníckych klubov”. Bývali to trojdňové podujatia venované športovej činnosti mládeže a kultúre.

Z projektu, ktorý by zároveň historickú pamiatku zachránil, nezostalo nič. Ešte v osemdesiatych rokoch minulého storočia bol kláštor zastrešený škridlami a dokonca obývateľný. Bola tam elektrina, dobudovávali sa ďalšie inžinierske siete.

Prišiel však koniec roka 1989, ktorý priniesol zmenu politického systému. Budova kláštora aj s rozsiahlymi pozemkami bola v rámci reštitúcií prinavrátená pôvodným vlastníkom – cirkvi. Kým pozemky cirkev prenajala, budovu kláštora si nechala. Depozitár múzea sa musel vysťahovať. Dodnes je majiteľom Kláštora pavlínov Máriacsalád cirkevná organizácia Stephaneum, podliehajúca Trnavskej arcidiecéze.

Od roku 1991 do r.1997 sa v priestoroch Mariánskej Čeľade každoročne konali počas letných prázdnin stretnutia kresťanskej mládeže. Boli organizované s cieľom zachrániť aspoň budovu kláštora, ktorá sa zachovala.

Nepomohla ani právna ochrana vyhlásením za národnú kultúrnu pamiatku. Nestrážený a voľne prístupný barokový komplex sa stal lacnou zásobárňou stavebného materiálu pre ľudí z okolia, takže za 25 rokov sa z neho stala takmer bezcenná rozvalina.

Pod kláštorom sa zachovala bohatá sieť únikových chodieb, ktoré sa využívali aj počas vojen s Turkami. Dodnes nebola riadne zmapovaná a nebol tam vykonaný dôsledný archeologický výskum.

Časť z podzemných chodieb vraj preskúmali ľudia z okolia. Pre ťažký vzduch a hroziace závaly sa však po kilometri vrátili.

Podľa starých povestí je kláštor spojený podzemnou chodbou s kláštorom v Hronskom Beňadiku a s mestom Nové Zámky. Chodby boli údajne široké až štyri metre, takže sa do nich pohodlne vošiel kočiar s koňmi. Na miestach, ktorými viedli tajomné podzemné chodby z kláštora do okolia, sa tu a tam nachádzajú prepadliská.

Dnes je z kedysi krásneho kláštora iba rozvalina ktorá láka hlavne rôzne statnistické kulty a tzv. „lovcov duchov“, pretože vraj tam straší. V roku 2016 dokonca ruiny navštívila takáto skupinka – Slovak Ghost Hunters (SGH) a nižšie si môžete prečítať, čo zažili.

Lovci duchov začali svoje vyšetrovanie o desiatej večer. Všade tma, čo už samo osebe navodzuje strašidelnú atmosféru. Na prvom poschodí sa nedialo nič zaujímavé, no na tom druhom to už bolo o inom. K lovcom duchov prehovoril neznámy hlas, ktorému bolo rozumieť akurát slovo “epocha”.

Potom sa tím vybral do pivničných priestorov, kde na nich čakal ďalší, údajne nadprirodzený zážitok. Zo spirit boxu sa ozvalo “Baška”, čo je meno jednej z členiek SGH. Neskôr sa skupina presunula do zadnej časti budovy, odkiaľ neviedol žiaden východ. Ako sa ale ukázalo, z paranormálneho hľadiska to bola najaktívnejšia miestnosť.

Na spirit box sa totiž podarilo nahrať ženské povzdychy, ale aj mužský hlas. “Opýtali sme sa ho, či sa tam stalo niečo zlé. Povedal, že áno, že sa tam stala smrť. Až nám prešiel mráz po chrbte,” hovorí člen skupiny Matej. Neznáma entita ďalej lovcom duchov prezradila, že sa volá Félix. Neskôr vďaka miestnej cirkvi zistili, že v okolí kedysi naozaj žil nejaký Félix.Nasledujúce chvíle priniesli ešte viac záhadných úkazov, vrátane dvoch tajomných svetiel, ktoré prešli pred skupinou či neznámeho a zreteľného ženského hlasu, ktorý nahrali na diktafón. No potom prišiel azda najstrašidelnejší moment, ktorý Slovak Ghost Hunters prežili.

“Niekoľkí z nás prechádzali cez aktívnu miestnosť, ostatní boli v pivnici. Naľavo odo mňa som započul nejaký šuchot. A potom to prišlo. Ukázala sa! Začali sme vrieskať od strachu, bol to okamih, ktorý mení ľuďom život. Baška a Maria videli ženskú hlavu, ktorá sa na nich z ničoho nič vystrčila z rohu. Boli z toho úplne mimo. A o chvíľu sa objavila znova! Na chodbe sme videli prejsť postavu, ktorá k nám nepatrila. Na spirit box sme nahrali hlas, ktorý vravel “vráť sa späť”,” povedal Maťo.

Členovia SGH doteraz nevedia, čo si majú o tom všetkom myslieť. Jedno však vedia určite – v Mariánskej Čeľadi sa stalo niečo zlé. Prebýva tam démon, privolali ho satanistické seansy, ktoré sa tam konajú?, pýtajú sa. Odpoveď zostáva nateraz pochovaná v tajomnom kláštore, ktorý kedysi slúžil na pomoc tým, ktorí ju potrebovali.

Zdroj: refresher.sk | www.topky.sk