Hradný špeciál 3

V dnešnej časti série článkov Hradný špeciál sa pozrieme na jeden z najzachovalejších a najromantickejších zámkov na Slovensku – do Bojníc. Pozrieme sa na jeho históriu, nové archeologické objavy a aj známe povesti, ktoré sa k zámku viažu.

Z histórie

Bojnický zámok patrí k najstarším a najvýznamnejším pamiatkam na Slovensku. Stojí na travertínovej kope nad mestom. Prvá písomná zmienka o pravdepodobnej existencii hradu v Bojniciach je z roku 1113 v druhej Zoborskej listine, kde sa spomínajú „bojnickí podhradčania“.

Pôvodne bol hrad z dreva a vyvinul sa na mieste staršieho hradiska, ktoré tu kedysi stálo. Postupne v priebehu 13. storočia bol prebudovaný z kameňa ako majetok rodu Hont-Poznanovcov.
Koncom 13. storočia sa Bojníc zmocnil uhorské knieža Matúš Čák Trenčiansky a hrad mu patril až do roku 1321. Po Matúšovi Čákovi sa v Bojniciach v 14. a 15. storočí vystriedali v ako hradní páni viaceré šľachtické rody – Gilethovci, Jelšavskí, Noffryovci.

V roku 1489 kráľ Matej Korvín daroval Bojnický hrad spolu s panstvom svojmu nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi. Po smrti kráľa Mateja sa však hradu napokon zmocnila rodina Zápoľských a vlastnili ho až do roku 1527.

V roku 1527 daroval kráľ Ferdinand I. hrad Alexejovi Turzovi. Turzovci hrad upravili a prestavali na pohodlné renesančné sídlo. Pôvodný gotický hrad dostal takto charakter renesančného zámku s rovnako vysokými obytnými budovami zoskupenými okolo vnútorného nádvoria.

Po vymretí rodu Turzovcov (v roku 1636) hrad opäť pripadol korune. O rok neskôr dal cisár Ferdinand III. Bojnické panstvo Pavlovi Pálfimu. V roku 1645 dostali Pálfiovci Bojnický hrad za 200 000 zlatých do dedičnej držby.

V Bojniciach tak znovu zavládol stavebný ruch a hrad dostal barokovú podobu. Stavebná aktivita na hrade utíchla koncom 17. storočia. Jeho podoba sa v priebehu 18. a 19. storočia podstatne nezmenila.
Po dlhšom období stagnácie a úpadku získal bojnické panstvo s hradom v roku 1852 jeho posledný šľachtický majiteľ – gróf Ján Pálfi. Gróf Pálfi sa rozhodol prestavať hrad na romantický zámok. Ako vzor použil francúzske gotické hrady z údolia rieky Loiry, pápežský palác v Avignone, gotické tirolské hrady i ranú renesančnú taliansku architektúru.

Architektom neogotickej prestavby bol Jozef Hubert. No architekt sa zjavne stal iba nástrojom v rukách svojho zákazníka s vysoko vycibreným umeleckým vkusom. Sám Pálfi kreslil, navrhoval a riadil všetky práce. Táto posledná neogotická prestavba trvala 22 rokov (1889 – 1910).

Gróf Pálfi sa jej úplného dokončenia nedožil, zomrel vo Viedni 2. júna 1908 ako starý mládenec. Pretože nemal priamych dedičov, čoskoro po jeho smrti vypukli spory medzi príbuznými o dedičstvo.

V roku 1923 bola uzavretá priateľská dohoda medzi dedičmi grófa Pálfiho a československým štátom, v ktorej boli určené zbierky, ktoré nebudú predmetom dražieb. Dražby umeleckých zbierok grófa Pálfiho sa uskutočnili v rokoch 1924 – 1926.

V roku 1939 zámok a pozemky k nemu patriace kúpila firma Baťa. Po vojne, na základe Benešových dekrétov, pripadol jej majetok štátu.

Od roku 1950 je v zámku definitívne umiestnené múzeum, ktoré je dnes súčasťou Slovenského národného múzea.

Súčasnosť a nové objavy

Aj keď sme spomínali, že hrad bol veľakrát prebudovaný, neprebehla doteraz nejaká detailná archeologická práca na to, aby sa časti zámku datovali do konkrétnych období.

Odborníci počas architektonicko-pamiatkového výskumu v jednej z miestností medzi tretím a štvrtým nádvorím Bojnického zámku objavili časť múru, ktorý sa datuje do obdobia stredoveku. Ako povedali sami archeológovia, ide o objav, ktorý potvrdzuje existenciu pôvodného hradu už v tomto období.

“Tento výskum sa uskutočňuje spôsobom, ktorý študuje vzťahy jednotlivých múrov, preto v styčných častiach stien realizujeme hĺbkové sondy pod omietky a tieto ukazujú jednotlivé nadväznosti múrov,” načrtol pre TASR stavebný historik Martin Bóna.

Spolu s kolegom v miestnosti v blízkosti štvrtého nádvoria zistili, že bočné deliace steny tohto palácového traktu sú k obvodovému hradobnému múru, teda najstaršiemu múru horného hradu, primknuté bez previazania, druhotne, čiže patria k mladším konštrukciám.

“Domnievame sa preto, že tento palác vznikol v mladšom období ako vnútorná dvorová prístavba. Samotný kameň nehovorí o tom, kedy bol uložený, ale podľa kontextu s písomnými prameňmi, typológiou a vzťahov jednotlivých datovaných štruktúr múrov predpokladáme, že najstarší hradobný múr patrí ranogotickým konštrukciám z druhej polovice 13. storočia,” priblížil Bóna.

Deliaci múr, vzhľadom na nález hrotitého portálu, radia odborníci podľa neho do obdobia vrcholnej gotiky, teda počas 14. a začiatku 15. storočia. Následne zachytili mladšiu úpravu v podobe rozšírenia priestoru, ktorá pravdepodobne súvisí so záverom stredoveku, teda koncom 15. a začiatkom 16. storočia.

“Vedelo sa, že tento hrad má svoju bohatú stavebnú históriu, len nebola možnosť realizovať hĺbkové výskumy, ktorými by sa zistili možnosti pre datovanie jeho jednotlivých častí,” skonštatoval odborník.
V archívnom krídle sa od roku 1995 podľa neho uskutočňoval archeologický výskum, počas ktorého sa po prvý raz odkryli rozsiahlejšie stredoveké konštrukcie z 13. a 14. storočia, ale i s mladšími prestavbami.

“Táto časť, ktorá sa teraz skúma, nebola doteraz bližšie datovaná. Na základe portálov sa mohlo predpokladať, že má najneskôr renesančný alebo barokový pôvod, o jej stredovekom pôvode sa doteraz nevedelo,” dodal.

Povesti a príbehy

Ako takmer každý hrad, aj ten Bojnický má svoju zbierku príbehov a povestí, ktoré sa k nemu viažu. Jedna z tých známejších je o dôvode, prečo bol hrad prestavaný na romantický zámoček vo francúzskom štýle.

Gróf Pálffy bol vraj veľmi očarený mladou šľachtičnou z francúzska a preto pripravil pre ňu bývanie, ktoré sa podobalo jej rodnému zámku. Rodičia však dcéru nechceli vydať za cudzinca a zronenému zaľúbenému grófovi zostal vynovený zámok ako pamiatka na jeho nenaplnenú lásku. Preto sa vraj gróf nikdy neoženil a umrel ako starý mládenec.

Jeden z podobne záhadných príbehov obklopuje studňu Bojnického zámku. Prečo? Pretože v tej studni nikdy nebola žiadna voda.

Na dne totižto leží obrovský balvan, ktorý podľa povesti zatarasuje vchod do tajnej katakomby. Pravdu však nikto ešte nezistil keďže s balvanom sa do dnes nikomu nepodarilo pohnúť. Čiže údajné katakomby sú dodnes neprebádané a ani ich existencia nie je dokázaná.

Podobne ako Levoča, Čachtice či Orava má svoju Bielu pani, v Bojniciach je povesť o Čiernej pani.

Na Bojnickom zámku žil ctihodný pán spolu so svojou vernou a oddanou manželkou, o ktorej ľudia hovorievali, že bola stelesneným anjelom. Každý, kto k nej prišiel, našiel u nej potechu a pomoc, až kým nenadišla tá osudná chvíľa a v zámku zavládla zloba.

Mladý z pán sa po určitej dobe vrátil z dlhej vojny a na to mu príbuzný nahovorili klamstvá. Kým bol on na bojisku sa jeho pani s cudzími rytiermi zabávala a prehýrila s nimi celé noci. Darmo sa nevinná žena zaprisahávala, jej muž zostal chladný a celú vec nechal rozhodnúť súdu. Zloprajná rodina a falošní svedkovia primäli porotcov k neobvyklému rozsudku.

Z podozrievania nevery tu prítomná mladá zámocká pani aj s dieťaťom, ktoré sa narodilo po manželovom odchode do vojny, je povinná skočiť z Huňadyho veže do kamennej priekopy. Ak je nevinná, nič sa jej nestane, ak sa však prehrešila, tam skončí svoj hriešny život.

V deň tejto zlomyseľnej skúšky sa osadenstvo zámku a celé zástupy Bojničanov zhromaždili pod Huňadyho vežou a očakávali, či si to súd a hlavne zámocký pán nerozmyslia. Nestalo sa tak.

Mladá žena spolu s malým dieťatkom v náručí, vedomá si svojej neviny, odporúčajúc sa pánu Bohu skočila do hĺbky. Namiesto pádu, zámocká pani aj s dieťaťom, vzniesla sa hore, vysoko do nebies.

Prekvapení sudcovia a zlomený zámocký pán už chceli odísť, keď sa čosi s rachotom zrútilo do priekopy. Keď sa prišli pozrieť na miesto, kde mala pôvodne skončiť nevinná zámocká pani, našli tam len roztrhané šaty a rozbité hlavy s vyplazenými jazykmi. Sú to hlavy klebetníkov a závistlivcov. Je to trest za ich smrteľné hriechy.

Zarmútený zámocký pán, pohŕdajúc sám sebou, odišiel navždy do kláštora.

Odvtedy popri Huňadyho veži počuť čudesné hlasy. To mátožia duše zlých príbuzných. Uvidia ich však len tí, ktorí sú bez hriechu.

Zdroj: bojnicecastle.sk | www.cas.sk