Často prinášame správy o archeologických či náhodných objavoch z období, od ktorých nás delia tisícročia. Hovorili sme o Rimanoch na Slovensku, Keltoch, Vikingoch alebo iných, dnes už neexistujúcich kultúrach. Tentokrát sa však posunieme oveľa ďalej po linke času. Až do praveku, do doby keď bolo na svete viac ľadu, ako zeme. Povieme si o unikátnom náleze v našich hrdých Tatrách, ktorý zrejme prepíše historické knihy.
Tatranské jaskyne boli v záujme archeológov už dlhé roky. Ponúkajú dokonalé úkryty tisícky rokov a preto je rozumné predpokladať, že slúžili aj iným kultúram pred nami. Vedci po dôkaze týchto domnienok pátrali v Tatrách už od 19. storočia.
Jaskyňa Hučivá diera bola známa jaskyniarom už 300 rokov. Často sa v nej turisti schovali pred zlým počasím alebo v nej dokonca prečkali noc. No nebola ničím zaujímavá, jednoducho diera o dĺžke 16 metrov. Oveľa väčšiu pozornosť venovali susednej Belianskej jaskyni.
Práve vďaka slávnej „susedke“ sa začal črtať príbeh, ktorý mal zmeniť naše poznatky o histórii pravekých ľudí. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia začali jaskyniari v Hučivej diere kopať, pretože si mysleli, že by ju mohli prepojiť so susedkou, Belianskou jaskyňou. Pri kopaní našli v sedimentoch aj nejaké čriepky, no mysleli si že sa jednoducho niekomu v minulosti rozbil krčah na vodu a neprikladali im veľkú dôležitosť.
Až v rokoch nového tisícročia sa archeológ Marián Soják vypytoval na jaskyne, ktoré mohli byť obývané. Jeden z jaskyniarov, ktorý kopal v Hučivej diere mu spomenul, že našli akési čriepky, no tie už neexistujú.
Vďaka tomu sa Marián Soják vybral práve tam. A naozaj, našiel zvyšok ohniska a ďalšie črepy, ktoré boli datované do 15. storočia n.l. Keďže nič iné nenašiel, roky sa Hučivej diere nevenoval. Všetko sa však zmenilo v roku 2018.
„Až do minulého roka sme nevedeli, že jaskyňa je aj unikátnym pravekým sídliskom. Vlani v decembri som náhodne našiel na zemi kamenný štiepaný nástroj. Keď som začistil obnažený profil s uhlíkovými vrstvami, objavil som ďalšie štyri kamenné nástroje. Okamžite som práce stopol a kontaktoval profesora Pawla Valde-Nowaka z Jagelovskej univerzity v Krakove, ktorý má dlhodobé skúsenosti s výskumom jaskýň. A tak sme v marci 2019 lokalitu navštívili a dohodli priebeh archeologického prieskumu,“ opisuje Soják.
Slovensko – poľskému tímu vedcov sa podarilo objaviť a dokázať niečo, čo nemá na našom území obdobu. A to, že aj južne od Poľska, čiže za Karpatami, sú pozostatky magdaleniénskej kultúry.
“Všetky nálezy, ktoré sme tu našli, patria do obdobia pred 15-tisíc rokmi. Až doteraz sme nevedeli, že lovci sobov prešli na juh cez hrebeň Tatier. Je to vzácnosť,” hovorí Marián Soják.
Po ukončení výskumu v roku 2019 sa tento tím opäť vrátil na miesto práve tento rok. Výskum pokračoval až do konca júla a momentálne spracúvajú všetky nálezy. Už dnes však vieme, že tieto nálezy úplne menia mapu pravekého osídlenia Európy.
“Objavili sme desiatky kamenných hrotov, ktoré prežili úplne alebo vo fragmentoch. Pôvodne boli pripevnené na kopije či oštepy, ktoré sa ale nezachovali,”povedal Pawel Valde-Nowak z Archeologického ústavu Jagelonskej univerzity v Krakove na juhu Poľska. Nálezy podľa neho dokazujú, že lovci žili v jaskyni dlho.
Archeológ Soják sa taktiež vyjadril, že je možné očakávať stopy aj po umení, keďže práve z tejto kultúry pochádzajú monumentálne nástenné maľby v jaskyniach v Španielsku či Francúzsku (Lascaux, Laugerie Haute, Combarelles, Niaux, Font-de-Gaume).
Magdaleniénska kultúra
Najmladšia kultúra či záverečné obdobie paleolitu v západnej a severnej Európe. Ide o obdobie rokov 18 000 – 10 000 p.n.l. Tu už praveký lovec má zbrane, stavia príbytky a venuje sa aj umeniu – najmä monumentálnym jaskynným maľbám.
Podľa vedcov je jej počiatok niekde na území dnešného Francúzska a odtiaľ sa rozšírila smerom na východ a sever. Nazval ju Édouard Lartet roku 1863 podľa jaskyne La Madeleine v departemente Dordogne, vo Francúzsku.
Do nedávna sa predpokladalo, že neprekročila Karpaty. No vďaka unikátnemu objavu v Belianskych Tatrách na Slovensku vieme, že tento predpoklad bol mylný.
