Mystérium 3

V dnešnej časti článkov Mystérium sa vrátime na naše krásne a tajuplné Slovensko. Legenda o Mesačnej jaskyni patrí k najzáhadnejším v histórii Slovenska. Mnohí pamätníci a záhadológovia si už roky lámu hlavu nad jej existenciou. Aký príbeh ukrýva záhada v tatranských lesoch?

Mesačná šachta alebo Mesačná jaskyňa je názov veľkého záhadného objektu, ktorý sa údajne nachádza niekde v bližšie neurčenom pohorí na Slovensku.

Mesačná šachta bola údajne objavená v roku 1944 počas Slovenského národného povstania vojenským veliteľom Antonínom Horákom, ktorý neskôr emigroval z Československa cez Francúzsko do USA a zmenil si meno na Tony Horak.

V roku 1965 publikoval Horák úryvok zo svojho denníka v National Speleological Society News. V roku 1972 francúzsky autor Jacques Bergier zaradil Mesačnú šachtu do svojej knihy Le Livre de l’inexplicable (Kniha nevysvetliteľného) a označil ho za jednu z najväčších záhad vôbec.  

Vzhľadom na politickú situáciu v Československu po roku 1968 sa prvé pokusy o nájdenie Mesačnej šachty uskutočnili až v roku 1980.  

Niektoré z teórií o pôvode Mesačnej šachty zahŕňajú geologickú anomáliu, starovekú medenú baňu, vstup do podzemného mesta, mimozemskú vesmírnu loď , atď.  

Príbeh zostáva veľmi populárny medzi speleológmi, paranormálnymi vyšetrovateľmi a rôznymi dobrodruhmi, ktorí sa pravidelne pokúšajú preskúmať spomenuté lokality na Slovensku a dozvedieť sa viac o Horákovi a udalostiach z jeho denníka. 

Denník Antonína Horáka

Podľa Horákovho denníka pôsobil na jeseň 1944 ako veliteľ vojenskej jednotky, ktorá operovala niekde v Tatrách. Horákovu jednotku prepadol Wehrmacht, keď sa skrýval v zákope. Horák bol postrelený a bodnutý do ruky a po zásahu pažbou do hlavy stratil vedomie.

Zobudil sa 22. októbra ešte ležiaci v priekope. Ošetril ho miestny pastier Slávek, ktorému sa podarilo nájsť ďalších dvoch zranených vojakov Jurka a Martina.  

Martin bol imobilný, tak zostrojili nosidlá a vydali sa na štvorhodinový výlet do úkrytu v tajomnej jaskyni.  

Slávek Horákovi povedal, že je to len jeho druhá návšteva v jaskyni a že by sa nemali pokúšať preskúmať jej hlbšie časti, pretože jaskyňa je plná hlbokých jám s nebezpečnými plynmi a že v nej pravdepodobne straší.  

Slávek napísal niekoľko symbolov na stenu vedľa trhliny v zadnej časti jaskyne, prečítal pár riadkov z Biblie a potom povedal vojakom, že sa vráti poobede s jedlom a liekmi.  

Vrátil sa so svojou dcérou Hanou a poskytol mužom obväzy a aspirín s tým, že na druhý deň prinesie nejaké jedlo. Horák si však pre zhoršené počasie uvedomil, že Slávek sa tak skoro nevráti a muži budú hladovať.

Na druhý deň, 23. októbra, mali všetci traja na jedenie iba horúcu vodu s pár kvapkami slivovice. Horák sa rozhodol porušiť svoj sľub, že sa nebude púšťať hlbšie do jaskyne. Dúfal, že nájde nejaké hibernujúce zvieratá.  

Vybavený fakľami z borovicového dreva, poľným krompáčom a puškou, preliezol štrbinou a zistil, že navigácia v zadných chodbách jaskyne je celkom jednoduchá.  

Pokračoval hlbšie do jaskyne približne 90 minút, kým sa nedostal k malému otvoru. Keď sa preplazil, s údivom sa ocitol vo veľkej sále s veľkou jaskyňou zdobenou množstvom bielych stalaktitov a stalagmitov pokrytých smaltovaným materiálom.  

V jaskyni uvidel veľký tmavý valcovitý predmet, ktorý bol úplne hladký. V objekte bola veľká diagonálna trhlina. Horak, ktorý si nebol istý, čo je vo vnútri, hodil nejaké úlomky kvapľov, a hoci počul šumenie vody, kameň vydal cvaknutie, ktoré naznačovalo, že predmet je dutý a má pevnú podlahu.  

Horák sa potom snažil krompáčom narušiť čierny materiál, no nepodarilo sa mu zanechať ani škrabanec. Neskôr sa vrátil k svojim kamarátom bez toho, aby im o svojom objave povedal.  

Použil ich opasky na vytvorenie lana a vysvetlil, že ho potrebuje na chytenie niektorých netopierov. Na druhý deň sa vrátil do jaskyne a pomocou lana vyliezol do čiernej šachty. Zistil, že má tvar polmesiaca s cca. 25m v priemere.  

Horák videl, že podlaha je strmá a pokrytá hlinou a vápencom. Potom sa neúspešne pokúsil osvetliť strop šachty. Všimol si tiež, že každý zvuk, ktorý urobil vo vnútri šachty, bol extrémne zosilnený. Po krátkom preskúmaní šachty Horák bez problémov vyliezol a vrátil sa do úkrytu. 

Nasledujúci deň opäť navštívil šachtu a vzal do nej svoj rozobratý krompáč. Skúsil kopať v oboch jej rohoch. V jednom z nich našiel kostrové pozostatky nejakého zvieraťa, ktoré bolo neskôr v Užhorode identifikované ako jaskynný medveď. Tento druh vyhynul asi pred 25 tisíc rokmi. To naznačovalo, že šachta bola v určitom okamihu otvorená a medveď do nej spadol. To tiež dokázalo, že šachta je značne stará.  

Ďalej našiel súbor vodorovných drážok, ktoré sa zdali byť horúcejšie ako zvyšok kameňa. Večer priniesli Slávek s druhou dcérou Oľgou mäso. Horák im o svojom objave nič nepovedal. 

Ďalší deň preskúmal druhý roh Mesačnej šachty, ale nenašiel žiadne vyvýšeniny ani nič dôležité. Potom vystrelil dva výstrely nahor v snahe narušiť stenu, ale to vyvolalo iba zelené iskry, dym a strašný hluk.  

Na ceste von sa pokúsil zozbierať neznámy smaltovaný materiál z jaskyne, ale bol príliš krehký na to, aby sa dal prepraviť, a tak sa rozhodol vytvoriť lepkavú hmotu varením pazúrov netopierov a použiť ju pri ďalšej návšteve miesta.  

26. októbra sa Horák pokúšal hľadať iný vchod do jaskyne, no nenašiel. V noci Martin skonal a dvaja zvyšní muži mohli konečne odísť. Horák sa naposledy vrátil do Mesačnej šachty.  

Spustil sa vo fľaši s kúskom opasku s napísanými základnými údajmi a na zadnej strane vreckových hodiniek. Úzky priechod vedúci do jaskynnej siene potom zakryl kameňmi.

27. októbra sa Horák a Jurek naposledy stretli so Slávkom. Jurek, ktorý už dokázal prejsť väčšie vzdialenosti, požiadal Hanu o ruku a ona prijala.  

Horák napísal aj Martinov úmrtný list a zaplatil Slávkovi, aby na jeho pamiatku vztýčil drevený kríž, keď to bude možné. Potom odniesli Martinovo telo do pôvodnej priekopy, kde utrpel smrteľnú ranu. Obaja muži potom pokračovali v chôdzi do Košíc.  

Neskôr stretli partizánsku skupinu a rozhodli sa k nim pridať. V závere denníka Horák spomína na svoju poslednú návštevu miesta na konci vojny, keď sa snažil nájsť náhradný vchod do šachty a plánoval aj návštevu Slávka.

Dozvedel sa, že Jurek a Hana sa presťahovali do Bratislavy a Slávek býva v obci Ždiar. Horák vyjadruje v denníku svoje želanie, aby bola Mesačná šachta starostlivo študovaná vedcami a nikdy sa nestala turistickou atrakciou.  

Denník obsahuje aj konkrétne súradnice (49,3 s. š. a 20,7 vd.), ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou pridalo vydavateľstvo, aby americkým čitateľom pomohlo pri lokalizácii Tatier.

V denníku sa spomínajú obce Yzdar, Lubocna a Plavno, ktoré na Slovensku neexistujú, ale názvy pripomínajú skutočné obce Ždiar, Ľubochňa a Plaveč.  

Následný výskum a bádanie

Hlavným problémom brániacim serióznejšiemu výskumu bola politická situácia v bývalom Československu, ktorá bola pre bádateľov zo Spojených štátov amerických, ktorí ako jediní diskutovali na túto tému priamo s Horákom, mimo hraníc.  

Ted Phillips a Dr. J. Allen Hynek (Project Blue Book) navštívili Horáka v jeho dome v Pueblo, Colorado v roku 1970.  

Horák im ukázal fotografie, ktoré urobil počas svojej poslednej cesty na lokalitu, a poskytol im niekoľko ďalších informácií o polohe jaskyne.  

Ted Phillips odštartoval projekt „Tatra“, ktorého výsledkom mala byť expedícia do Československa, ale plány boli z bezpečnostných dôvodov zastavené.  

V roku 1975, rok pred svojou smrťou, sa Horák stretol s výskumníkom Andre Estivalom a údajne mu dal dôležité materiály, čo sa však nikdy nepotvrdilo.  

Prvý terénny výskum uskutočnili českí bádatelia Ivan Mackerle a Michal Brumlík v roku 1980. V roku 1982 uskutočnilo oficiálne pátranie miestne Múzeum Slovenského krasu.  

Obom skupinám sa o pastierovi Slávkovi a jeho dcérach nepodarilo nájsť žiadne spoľahlivé informácie. Aj podrobnosti o vojenských operáciách, ktoré Horák opísal vo svojom denníku, sa zdali dosť nepresné.  

Prvý sneh v Tatrách v roku 1944 napadol v novembri, hoci Horák spomína lavíny a záveje už v októbri. Mackerle veril, že všetky tieto nepresnosti boli zahrnuté zámerne, aby zavádzali ľudí hľadajúcich senzácie. Pred svojou smrťou Ivan Mackerle odovzdal svoje materiály ďalším výskumníkom.

Prvý populárno-vedecký článok o Mesačnej šachte publikoval v roku 1990 český geológ Václav Cílek.  

V roku 1994 ďalší český geológ Walter Pavliš navštívil niekoľko neprebádaných jaskýň v Tatrách, v jednej z nich našiel písmená H.A. (Horák Antonín), číslo 23 (23.10.) a 6 prekrížených čiar (6 dní v jaskyni) vytesaných do kameňa. Ale táto jaskyňa nemala žiadny otvor v zadnej stene.  

V roku 1999 Ted Phillips konečne navštívil Slovensko a preskúmal niektoré z jaskýň, o ktorých mu Horák povedal v roku 1970. Phillips neskôr priznal, že sa mu nepodarilo dostať do Mesačnej šachty kvôli čiastočnému zrúteniu jaskyne.  

Vo svojej prezentácii na konferencii MUFON v roku 2015 Phillips ukázal zábery rôznych miest v Belianskych Tatrách a Vysokých Tatrách, ktoré údajne boli nasnímané z okolia vchodu do jaskyne.

Slovenskí autori Robert K. Lesniakiewicz a Miloš Jesenský (pseudonym Manfred Jensen) publikovali vlastné objavy v Poľsku (v Tajemnici Księżycowej Jaskini (2006) a Powrót do Księżycowej Jaskini (2010)) a neskôr v Spojených štátoch (The Mooncave Mystery) (2020).  

Veria, že Mesačná šachta je časťou podzemnej siete tunelov súvisiacich s tajomnými sklenenými tunelmi v Babej Góre v Poľsku.  

Český autor Martin Lavay vykonal svoj vlastný výskum a zistil, že k bojom podobným tým, ktoré sú opísané v Horákovom denníku, došlo v Nízkych Tatrách pri obciach Telgárt a Vernár. Spolu s autorom Jaroslavom Marešom a bádateľom Erikom Vojtekom našli pri Kráľovej holi mimoriadny skalný útvar, ktorý nazvali „skalné oko“.  

Kvôli pravidlám národného parku sa však k objektu nesmeli priblížiť. Lavay výsledky svojho výskumu zverejnil v knihe Měsíční jeskyně (2019) a na Youtube kanáli záhady.info.  

Jaroslav Mareš nakrútil segment pre svoj projekt badatele.net. Slovenský webový portál Cez Okno dostal v roku 2019 informáciu, že jeden z ich sledovateľov identifikoval miesto v malom pohorí Baruchňa, kde rástla vegetácia v tvare hrebeňa.  

Veril, že Mesačná šachta je hladká stena – dva obrovské bloky pieskovca sa pohybovali v opačných smeroch, čo viedlo k vyhladeniu a stmavnutiu ich povrchu. Prirodzené geologické procesy spôsobili, že medzera medzi týmito dvoma blokmi sa zväčšila, čo vytvorilo nezvyčajnú dutinu. Nebol však predložený žiadny dôkaz, že miesto v Baruchni je Mesačná šachta.  

V tom istom roku navštívil bádateľ Erik Batysta jaskyňu v Belianskych Tatrách. Našiel krb, písmená napísané na jednej z jeho stien a hromadu kameňov, ktoré vyzerali ako hrob. Jaskyňa mala otvor v zadnej stene, ale zdala sa byť príliš nestabilná na to, aby sa dala bezpečne preskúmať. Časť jaskyne sa ešte v tom roku zrútila.

A tak Mesačná jaskyňa do dnes zostáva neobjavená. Ktovie, či vôbec existovala. Ale ktovie, možno sa tam kdesi v podzemí naozaj ukrýva a čaká na to, kým ju niekto opäť objaví.

Zdroj: lumyd.eu | www.slavorum.org